Ochrana prírody

Súčasná príroda

Počas geologických období sa menil charakter prírody. V štvrtohorách (holocén) sa striedajú doby ľadové (glaciály) a doby medziľadové (interglaciály). Posledná doba ľadová sa vyznačovala veľmi nízkymi priemernými ročnými teplotami −3 až −4 °C a nízkymi priemernými ročnými zrážkami 100 – 200 mm. Na našom území prevládali stepi a vo vyšších polohách tundra so zakrpatenými brezami, machmi a  lišajníkmi. V  dobách medziľadových, v ktorej sa nachádzame aj teraz, priemerné ročné teploty dosahujú 13 °C a priemerné ročné zrážky 800 – 1 000 mm. Za súčasnú prírodu považujeme teda stav od poslednej doby ľadovej, čiže posledných 10 – 15 tisíc rokov.

Vývoj devastácie prírody

Okolo 4. tisícročia pred naším letopočtom sa tu objavili prví poľnohospodári. Zistili, že je jednoduchšie pestovať rastliny na jednom mieste, ako ich zbierať vo voľnej prírode a rovnako tak chovať domáce zvieratá v blízkosti svojich obydlí, ako ich loviť vo voľnej prírode. Ľudia teda začali pestovať plodiny, a tým zasahovať do prírodných ekosystémov (pozri kapitola – Ekosystémy). Dochádzalo k výrubu a  vypaľovaniu lesov kvôli zisku plôch vhodných na poľnohospodárske činnosti. K ďalšej veľkej devastácii prírody došlo koncom 18. a začiatkom 19. storočia v súvislosti s vyššími nárokmi na ťažbu dreva v dobe Priemyselnej revolúcie. Súčasne s tým ale dochádzalo k intenzívnemu zalesňovaniu nášho územia a zakladaniu prvých lesných monokultúr. Asi najrozsiahlejšia a najväčšia devastácia prírody avšak prišla po 2. svetovej vojne, kedy dochádza k výraznému zvýšeniu potreby energie, obrovskej produkcii odpadov atď.

Medzinárodná ochrana prírody

Ochrana prírody rieši mnoho aktivít, ktoré nie je možné obsiahnuť v rámci jedného štátu, ba dokonca ani v rámci Európskej únie. Príkladom je problematika vodných tokov. Rieky tečú cez pomyselné hranice a  je teda potrebné dohovárať sa ohľadom ich manažmentu. Tak vznikli bilaterálne, príp. trilaterálne dohody. Často avšak nestačí ani toto. Súčasné možnosti dopravy umožňujú sa presúvať na obrovské vzdialenosti za relatívne krátku dobu. Tak bolo nutné riešiť niektoré problémy na medzinárodnej úrovni.

Príkladom medzinárodného dohovoru je Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi – CITES, ktorý rieši ochranu biodiverzity na medzinárodnej úrovni.

Medzinárodná ochrana prírody

Príkladom medzinárodnej organizácie je UNESCO (United Nation’s Educational, Scientific and Cultural Organization). Bola ustanovená v roku 1946 v Paríži. Má niekoľko oblastí činnosti, medzi ne patrí výchova, kultúra, komunikácia a informácie, ale aj prírodné vedy. UNESCO vyhlasuje v  programe Človek a  biosféra tzv. Biosférické rezervácie, čo sú veľkoplošné chránené územia, ktoré chránia typické ekosystémy v biómoch a majú štyri hlavné úlohy:
1. chrániť na svojom území biologickú a kultúrnu rozmanitosť, t. j. kultúrne a prírodné dedičstvo,
2. byť príkladom trvale udržateľného hospodárenia v krajine,
3. umožňovať intenzívny ekologický výskum, monitoring faktorov prostredia a 
4. podporovať vzdelávanie a ekologickú výchovu obyvateľov.

Ešte uveďme príklad mimovládnych organizácií a občianskych združení, ktoré takisto fungujú na medzinárodnej úrovni: IUCN (The World Conservation Union), ktorá má viac odborných komisií, z ktorých veľmi významná je komisia pre prežitie druhov, ktorá má 8 000 členov a zaoberá sa terénnym výskumom, záchrannými programami, ale taktiež vytvára Červené zoznamy druhov (www.redlist.org), ktoré obsahujú druhy vyhynuté, nezvestné, ale aj ohrozené druhy. Členské krajiny si potom vytvárajú svoje vlastné Červené a čierne zoznamy vyhynutých, nezvestných a ohrozených druhov svojho územia.

Ochrana prírody v Európskej únii

Po vstupe do EÚ boli implementované do legislatívy členských štátov niektoré smernice EÚ. Prvou významnou smernicou bola smernica o  ochrane voľne žijúcich vtákov (smernica 2009/147/EC). Druhou smernicou bola smernica o ochrane prírodných stanovíšť, voľne žijúcich živočíchov a divo rastúcich rastlín (smernica 92/43/EHS). Na základe týchto smerníc, každá členská krajina EÚ zmapovala svoje územie a získala tak prehľad o výskyte chránených rastlín a živočíchov a cenných biotopov (mapovanie v rámci sústavy Natura 2000). NATURU 2000 definujeme ako spojenú európsku ekologickú sieť zvláštnych oblastí ochrany, ktorá je zložená z lokalít s prírodnými stanovišťami a stanovišťami druhov, a ktorá umožní zachovať príslušné typy prírodných stanovíšť a stanovište druhov v ich prirodzenom výskyte v priaznivom stave z hľadiska ich ochrany alebo umožní tento stav obnoviť.